V jedno popoludnie v decembri 2000 si Josep Maria Minguella a Carles Rexach užívali orosené pivko v tenisovom klube Pompeia v Barcelone po zápase na jednom zo siedmych antukových kurtov. Na schôdzke vysoko v kopci Montjuïc, s krásnym výhľadom na katalánsku metropolu, bol prítomný aj Jorge Messi, otec mladého Argentínčana, ktorý sa neskôr stal najlepším futbalistom na planéte.
Z nasledovného sa stala mýtická legenda; Rexach vypracoval provizórnu zmluvu na obrúsok. Stálo na ňom, že Barcelona podpíše Jorgeho syna, Lionela. V nasledujúci deň bol obsah z obrúska použitý do oficiálneho listu FC Barcelona, dostatočné gesto, ktoré presvedčilo čoraz frustrovanejšieho Messiho seniora, aby sa pridal k farbám Blaugranas.
Osud Josepa Mariu Miguellu ako súčasť slávnej a pestrej histórie Barcelony bol trochu spochybňovaný už od počiatku. Vyrastal v Les Corts, v barcelonskej štvrti, kde má svoje miesto nielen Camp Nou, domov Barcy od roku 1957, ale aj jeho predchodca, Camp de Les Corts. Ako je často zvykom, otec svoju vášeň oficiálne vnukol synovi, urobil z neho člena klubu, keď mal sotva 5 rokov.
Minguella vyštudoval právo a neskôr sa stal trénerom univerzitného futbalového tímu, predtým, ako prikývol na nečakanú ponuku. V decembri 1969, keď sa Barcelona nachádzala len 4 body nad zostupovým pásmom, klub za trénera vymenoval Vica Buckinghama. Angličan, ktorý pred dobrodružstvom v Barcelone viedol Ajax, zúfalo potreboval tlmočníka, pretože po španielsky nevedel ani slovko.
Na druhej strane telefónu bol klubový sekretár Barcelony Héctor Carrera, ktorý hľadal niekoho znalého futbalu, ale aj so znalosťou anglického jazyka, aby asistoval novo vymenovanému trénerovi. Aj napriek tomu, že Minguella mal obmedzené jazykové znalosti, ktoré nadobudol počas dvoch liet v Anglicku, urobil to, čo by urobil každý fanúšik: prijal bez zaváhania a plánoval sa učiť počas výkonu svojej práce. V nasledujúci deň, presne o 9:00, ostro vbehol do šatne na Camp Nou a sebaisto sa Buckinghamovi predstavil. V angličtine.
Napriek počiatočným problémom súvisiacim s jazykom si Minguella s Buckinghamom vybudovali silné osobné puto. Zlepšili sa aj mizerné výkony mužstva zo začiatku sezóny a Barcelona sezónu ukončila napokon na piatom mieste. Progres pokračoval aj v nasledujúcom ročníku, keď mužstvo končilo 1970/1971 na druhej pozícii a titul Kataláncom ušiel naozaj o vlások, keď Valencia si vydrela prvé miesto len vďaka lepšiemu výsledku zo vzájomných zápasov.
Dostatočnou útechou bol v každom prípade zisk Copa del Generalísmo - predchodcu Copa del Rey - no Buckingham po skončení sezóny rezignoval kvôli zdravotným problémom. To však neznamenalo koniec Minguellovho pôsobenia v klube, práve naopak, bol to len začiatok.
Buckinghama na lavičke Blaugranas nahradil Holanďan Rinus Michels, ktorý sa neskôr stal jedným z najlepších trénerov v klubovej histórii. Minguellov vzostup pokračoval, nakoľko z tlmočníka poskočil na trénera prvého tímu. Jimmy Burns vo svojej veľmi podrobnej knihe Barca: Ľudová vášeň, Minguellu označil takmer pohŕdavo za "úplného niktoša, ktorý sa postupne prepracoval do administratívnej štruktúry klubu, najskôr ako tlmočník a potom ako asistent trénera."
Barca v roku 1974 vyhrala La Ligu, prvýkrát za posledných 14 rokov. Michels sa s Barcou rozlúčil v roku 1975 a aj Minguella si hľadal nové pôsobisko, keď si to namieril do Hércules CF, kde sa stal tajomníkom klubu.
Minguella krásne využil štyri roky pod Michelsom, podobne ako pobyt v Alicante, kedy sa naučil všetko, čo potreboval vedieť o futbale. V podstate išlo o nejakú učňovskú prípravu, počas ktorej sa priučil zručnostiam na trávniku a aj mimo neho, od trénovania hráčov až po sprostredkovanie ich zmlúv. Namiesto toho, aby sa vrátil do Barcelony ako plnohodnotný tréner či sekretár v inom klube, Minguella sa rozhodol stať sa agentom, hoci je ironické, že FIFA túto profesiu neumožňovala vykonávať, pretože ju považovala za škodlivú pre šport. To ho v každom prípade neodradilo a vďaka svojej novej práci veľa cestoval, primárne sa zameral na Južnú Ameriku. Bol odhodlaný odhaliť ďalšiu veľkú hviezdu svetového futbalu.
V roku 1978 sa Josep Lluís Núñez rozhodol uchádzať o prestížny post prezidenta FC Barcelona napriek tomu, že predtým nebol s klubom v žiadnom spojení. Minguella si v Núñezovom vplyvnom 'Team of Ten' vydobyl pevnú pozíciu a tvrdí, že sa rozhodujúcim spôsobom postaral o to, aby sa vo vedení ocitol aj Rexach. Obdobie vplyvného katalánskeho hráča sa postupne končilo, no Rexach mal značný vplyv pri hlasovaní v prospech Núñeza, ktorý napokon voľby po nadšenom boji aj tesne vyhral.
Josep Lluís Núñez bol prezidentom Barcelony celých 22 rokov, hoci medzi fanúšikmi klubu nebol vo všeobecnosti nejak zásadne populárny. Bez tak sa však stal najdlhšie úradujúcim prezidentom v histórii klubu a počas jeho vlády Barcelona vyhrala 30 trofejí. Núñez však dokázal z Barcelony urobiť niečo, čím je aj dnes.
Napríklad len počet členov klubu sa počas jeho éry zvýšil o celú jednu tretinu, čo viedlo k rozšíreniu Camp Nou a jeho následnej obnove. Minguella bol zas presvedčený, že štadión je možné rozšíriť a naplniť fanúšikmi len prilákaním veľkých zahraničných hviezd. Jednou z prvých hviezd, ktorá sa o to mala postarať, bol Diego Maradona, ktorý v tom čase hrával za Argeninos Juniors.
V Argentíne v rokoch 1976 až 1983 vládol krutý diktátorský režim, ktorý sa svojich cenností nechcel vzdať len tak alebo bez boja. Minguella v tom čase odletel do Buenos Aires, aby rokoval o prestupe Maradonu s námorným admirálom Carlosom Lacostem, ktorý mal sídlo v ESMA, najznámejšom koncentračnom tábore režimu, v ktorom boli mučené a zavraždené tisícky disidentov. Minguella bol voči týmto zverstvám proti ľudským právam chránený - alebo sa rozhodol túto skutočnosť radšej ignorovať. O lukratívnych obchodoch sa diskutovalo pri kvalitnom vínku a steaku.
Vzhľadom na to, že režim preferoval, aby Maradona zostal v domovskej krajine minimálne do Majstrovstiev sveta 1982, Minguella vo februári 1981 sprostredkoval dohodu, na základe ktorej Maradona odišiel na hosťovanie z Argentinos Juniors do Boca Juniors. Tento presun vyšiel Los Xeneizes na viac ako 5 miliónov dolárov a Minguella rázne ubezpečil, že má o hráča naďalej veľký záujem.
S blížiacim sa koncom hosťovania Barca zvýšili svoj záujem podpísať Maradonu, pričom využila nepríjemnú ekonomickú situáciu v Argentíne, ktorá spolu s náhlym zlyhaním falklandskej vojny prispela k pádu vojenského diktátorského režimu len v priebehu jedného roka. Peso prišlo až o 30% svojej hodnoty voči doláru, čím sa obchod stal aj pre skeptických držgrošov vo vedení Barcelony oveľa príťažlivejší.
Maradona do Katalánska prestúpi v roku 1982 za 7,6 milióna dolárov, ale tento obchod bol zahalený rúškom hanby, pretože na prestupe sa nabalili rôzne strany v pozadí. Minguella neskôr uviedol, že on sám na príchode Maradonu veľa nezarobil, ale tento prestup mu miesto financií priniesol povesť výnimočného obchodníka. V každom prípade je zvláštne, že aj napriek tomu, že Minguella bol na začiatku Maradonovej kariéry dôležitou postavou, sám Maradona vo svojej biografii z roku 2004 (El Diego) nespomenul Minguellu ani jedným slovom.
V priebehu zostávajúcich rokov Núñezovej vlády zohrával Minguella významnú úlohu v mnohých prestupoch, ktoré sa stali kľúčovými v Dream Teame Johana Cruyffa. Minguella mal prsty v podpisoch Guillerma Amora, Miguela Ángela Nadala či slávneho Romária. V roku 1984 takmer získal pre Barcelonu aj mexického útočníka Huga Sáncheza, ale tento prestup odmietol tvrdohlavý Terry Vanables. O rok neskôr sa nový tréner Barcelony rozhodol pre Steva Archibalda a Sánchez putoval do Realu Madrid, kde sa na Santiagu Bernabeu stal nesmierne populárnou osobnosťou.
O dekádu neskôr sa Minguella vydal opäť na lov a musel rokovať s vojenským personálom, no tentokrát v Bulharsku, kde si vyhliadol temperamentného Hrista Stoičkova z CSKA Sofia. Tento klub ovládala bulharská komunistická strana a Stoičkova predala za 3 milióny dolárov. Minguella za tento prestup zinkasoval slušnú províziu a počas tohto procesu pomohol Stoičkovi vyrokovať aj zvýšenie mzdy na úroveň, ktorá bola v jeho domovskej krajine nemysliteľná.
Mnohí však pochybovali o vhodnosti tohto transferu kvôli výbušnej povahe Bulhara, ale Minguella bol presvedčený, že pre Barcu je to ten správny hráč a neskoršia história mu dala za pravdu, pretože Stoičkov sa v skladačke Johana Cruyffa ukázal ako nesmierne dôležitý kúsok.
Lionel Messi sa na Minguellovom radare ocitol keď mal sotva 12 rokov. Tí, ktorí mali v Barcelone v tom čase moc, o Messim pochybovali. Argentínčanom práve najlepšiu povesť na Camp Nou neurobili Maradona, Saviola či Riquelme. Maradona bol považovaný za problémového hráča a ďalšia zmienená dvojica nenaplnila očakávania. Vzhľadom na tento skepticizmus, Minguella zaplatil letenku do Barcelony pre Jorgeho a Lea Messiho z vlastného vrecka a dvojicu ubytoval v hoteli na námestí Plaça d’Espanya.
Rovnako ako v roku 1978 si Minguella aj teraz zavolal na pomoc starého priateľa Carlesa Rexacha, ktorý sa opäť ukázal ako kľúčový. Rexach, v tom čas futbalový poradca v klube, usporiadal priateľský zápas, aby si preklepol tohto drobného Argentínčana, ktorý Minguellu tak veľmi zaujal. Rexach bol však rovnako ohromený a súhlasil s Minguellom, že prestup sa jednoducho musí uskutočniť.
Následne sa zorganizovalo stretnutie v tenisovom klube v snahe podpísať zmluvu a práve vtedy sa odohralo podpísanie už legendárneho obrúska. Obsah z obrúska bol potom prekopírovaný na oficiálny dokument a podpísaný Joanom Lacuevom, ďalšou kľúčovou osobnosťou pri Messiho vzniku. Lacueva bol generálnym riaditeľom klubu a neskôr zaplatil časť Messiho liečby rastovým hormónom z vlastného vrecka.
Je neuveriteľné vôbec pomyslieť, že Messiho nemal ďaleko k tomu, aby z rôznych dôvodov nakoniec v Barcelone nehral. V čase Messiho podpisu sa k svojmu koncu chýlil čas trénera prvého tímu Louisa van Gaala, pričom mužstvo nakoniec nebolo schopné obhájiť ligový titul spred roka. V klube vládli riaditelia, ktorých zaujímali okamžité výsledky, než dlhodobá budúcnosť klubu a tak sa nechceli podieľať na podpise hráča, ktorý na svoj vývoj potreboval niekoľko rokov starostlivosti zvlášť pokiaľ hovoríme o Messiho fyzických problémoch. Keby nebolo vytrvalosti Minguellu, transfer by sa podľa všetkého nikdy neudial.
Tri dekády potom ako nesmelo vkročil na Camp Nou v úlohe tlmočníka s nedostatočnou kvalifikáciou sa Minguella rozhodol vystúpiť na vrchol barcelonskej hierarchie, keď oznámil kandidatúru na prezidenta. Na rozdiel od volieb v roku 1978, kedy pri zvolení Josepa Lluísa Núñeza zohral Minguella dôležitý úlohu, v roku 2003 to neplatilo aj opačne. Minguella získal vo voľbách sotva 5% hlasov a skončil na piatom mieste. Novým prezidentom bol zvolený Joan Laporta, ktorý rozdrvil opozíciu s 53% všetkých hlasov. Éra Laportu bola pre Barcelonu nesmierne plodná, najprv s Rijkaardom ako trénerom, neskôr s Pepom Guardiolom a Messi ako vodcom legendárneho mužstva.
Minguellov prínos pre klub, ktorý odmalička zbožňoval, však nemožno podceniť. Plnil úlohu fanúšikova, tlmočníka, trénera, poradcu prezidenta či agenta a v roku 2003 sa sám pokúsil stať prezidentom. Počas svojho pôsobenia v klube videl prichádzať a odchádzať zvučné mená či už v šatni, v útrobách štadióna či vo vedení - a bol prítomný počas niekoľkých kľúčových momentov v preslávenej histórii klubu na všetkých kontinentoch.
Možno jeho najvýznamnejším úspechom v úlohe agenta je transfer Lea Messiho nielen do Barcelony, ale medzi futbalových fanúšikov po celom svete. Koniec koncov, nikto nevie, čo by s Messim bolo, ak by sa v tom čase nepripojil k Blaugranas. Hoci futbaloví agenti nie sú vo všeobecnosti veľmi populárni a o ich vplyve na hru sa bude diskutovať večne, sú tu určite preto, aby v modernom futbale zostali. Príbeh Josepa Mariu Minguellu je dokonalý príkladom toho ako agenti môžu formovať krajšiu budúcnosť futbalu.
zdroj: thesefootballtimes.co
foto: wikipedia fcbarcelona.com sport.es
Diskusia