Mnohí fanúšikovia Barcelony berú každoročné úspechy na európskej scéne ako samozrejmosť. Pravdou však je, že Katalánci nedominovali v pohárových súťažiach vždy, svoje by o tom vedeli hovoriť dlhoroční priaznivci klubu, ktorých vykúpilo až finále vo Wembley 1992. Pozrime sa spolu na pohľad Davida Valera, dlhoročného fanúšika klubu.
Keď sa mám obzrieť do minulosti, pravdou je, že Pohár majstrov európskych krajín 1992 do môjho života vstúpil už rok pred tou magickou nocou vo Wembley. Konkrétnejšie počas mojej cesty do Rotterdamu, kde som išiel so zámerom pozrieť si finále Pohára víťazov pohárov 1991 medzi Barcelonou a Manchestrom United pod vedením Sira Alexa Fergusona, v ktorom sa medzi najväčšie hviezdy futbalového sveta zaradil Mark Hughes. Len pár dní pred finále sme vyhrali ligu, prvú z našich štyroch pod Cruyffom, čo znamenalo, že sme sa opäť po šiestich rokoch, kedy sme katastrofálne podľahli v Sevilli Steaui Bukurešť, dostali do najlepšej klubovej súťaže v Európe. Niekto vtedy na tribúne sumarizoval celky, ktoré sa do vtedajšej verzie dnešnej Ligy majstrov dostali, pričom sme si pomaly začínali uvedomovať, že ukončenie dlhodobých suchôt bez tohto titulu by mohlo byť konečne uskutočniteľné. Nemeckú ligovú súťaž nedokázal vyhrať Bayern Mníchov, ale Labbadiov Kaiserslautern, talianskym majstrom sa nestal ani Juventus, ani Miláno, no nie veľmi dobre známa UC Sampdoria, kým víťazom Anglickej ligy (súťaž sa ešte v tom čase nevolala Premier League) sa nestal nikto iný ako Arsenal, čo nám pripadalo v porovnaní s fenomenálnym Liverpoolom ako schodnejšia cesta. Aby toho nebolo málo, Bayern pokračoval vo svojej politike oslabovania opôr priamych konkurentov, čo rezultovalo v transfer Labbadiu, jeden z potenciálnych súperov Blaugranas bol tak výrazným spôsobom oslabený. To, že táto naša analýza bola až priveľmi zjednoduchšená, že mená tímov v konečnom dôsledku vôbec nezohrávali žiadnu rolu, sme si uvedomili až neskôr.
Finále v Rotterdame sme napokon prehrali vďaka dvom gólom Marka Hughesa do siete Carlesa Busquetsa, neskôr, o rok neskôr, sme však boli na tribúne vo finálovom súboji opäť. Jeden z členov oficiálneho fanklubu penye poprosil Johana Cruyffa o to, aby nahral niekoľko povzbudivých slov pre prípad, že prehráme, na čo Holanďan reagoval čudujúc sa, či je vôbec možné vstupovať do finále pomýšľajúc na to, že by sme nemali vyhrať. "Finále je niečo, čo by sme si mali užiť, už len to, že sme sa tam dostali, je skvelý úspech," vravel. Táto konverzácia, ktorú nám rozpovedal náš kolega, bola dokonalým stelesnením Cruyffovej filozofie.
